Keď som bol chôdzou unavený, Majster ma učil objímať stromy. Hovoril, že keď pristúpime k stromu s rešpektom a požiadame ho, aby sa s nami podelil o svoju silu, potom nám túto silu a energiu dá.
Zistil som, že je to skutočne tak. Vďaka stromom, hviezdam, dažďu aj zvieracím zvukom v noci som sa postupne zbavoval strachu z divočiny.
Šli sme celý dlhý mesiac, až sme došli úplne vyčerpaní do ďalšej dediny. Majster rozhodol, že sa tu zdržíme, pokiaľ obaja znova nenačerpáme nové sily.
„Nech sa stane čokoľvek, deje sa to v súlade so zákonom karmy. Všetko, čo robíme je napísané v Knihe života. Niektorými svojimi predchádzajúcimi činmi som do tejto knihy zapísal dlh. To prepadnutie bolo príležitosťou k tomu, aby som svoj dlh zmazal.“
Potom na mňa pozrel s vážnym výrazom na tvári: „Sme na ceste k hore Kunlun. Sme na ceste domov. My všetci – celé ľudstvo – sme na ceste k osvieteniu. Toto putovanie môžeme chápať ako nádherné dobrodružné učenie, alebo môžeme preklínať nevyhnutné trpenie, ktorým si občas musíme prejsť.
Čím viac sa sťažujeme na to, čo nie je v súlade s našou vôľou, tým viac trpíme. Keď zatvárame oči pred darmi, ktoré dostávame v tento deň, nevidíme na konci tunela žiadne svetlo. Keď sa na svojej ceste zameriame na to zázračné, môžeme skutočne vidieť svet taký, aký je: AKO ZÁZRAK.
Vlastne musíme neuspieť. Neúspech je potrebný pre náš duchovný rast, zbavuje nás falošnej hrdosti. Poskytuje nám nádhernú možnosť odpúšťať sami sebe za to, že sme ľudia. Naša pozemská identita sa veľmi usilovne snaží udržiavať ilúziu, že sme všemocní, že musíme uspieť vo všetkom, čo robíme – a byť lepší než ostatní. A vždy žije v minulej alebo budúcej sláve.“
Pozrel na vak, v ktorom bola sanskrtská báseň.
„Áno, musíme pozrieť na tento deň, náš vlastný deň a neporovnávať sa s ostatnými. Pokiaľ pripustíme svoju bezmocnosť nad životom a smrťou, dôležitosť pozemského Ja zmizne. Keď milujeme, stáva sa zbytočným.“
Ľudia v dedine boli neobyčajne pohostinní a pomohli nám doplniť zásoby. Raz v noci sme stretli kupca z Kašmíru. Volal sa Zeenath. Hneď ako počul, že sme prišli o koňa, ponúkol nám, že nám predá svojho starého jaka.
„Kúpim vášho jaka a zoberiem ho so sebou do Tibetu, keď so mnou dnes večer posedíte a porozprávate mi príbeh toho nahého muža, ktorý uvidel svetlo hory Konlun, do posledného detailu.“
„Hovorí sa mi to ťažko,“ povedal kupec. „Ale na svojich dlhých cestách som sa stretol s rôznymi ľuďmi a väčšina z nich bola viac či menej pomätená. Klamú, podvádzajú a vymýšľajú si rozprávky, len aby prilepšili svojej plnej peňaženke. Ten muž však nič nechcel, ani nemal nič na predaj. Dal som mu svoje šaty a – spýtajte sa kohokoľvek, kto ma pozná – bolo to prvý a posledný krát, kedy som dal niekomu niečo zadarmo!“
So smiechom povedal: „Som kupec. Živím sa tým, že obchodujem. Vďaka tomuto mužovi som sa začal cítiť ako ľudská bytosť a nie len ako osoba ženúca sa za peniazmi, za ktorú som sa považoval. Skutočne na mňa zapôsobil. Podobal sa na obrazy svätých zo Západu, ktoré som videl, viete, s tou zlatou žiarou nad hlavou.“
„Naznačil vám nejako, kde je tá hora?“ spýtal sa Majster vzrušene.
„Ach vlastne áno. To bol ale príbeh! Spomenul, že na úpätí hory, v strede zelených pastvín za Himalájami, stojí na vysoko položenej planine dedina. Tropické údolie medzi zasneženými vrcholkami hôr! Znelo to veľmi zvláštne, ale ja som mu veril.“
„Yu, počul si to?“ Majster sa otočil k mne. „To je isto Údolie útechy!“
„A ešte niečo… ten jak sa volá Ying-kha. Zje toho veľa, ale rovnako ako ten nahý svätec vydrží čokoľvek!“
Liisa Cay Pasila & LUKO (foto) & Vlad F
z knihy: Kunlun? (No.2/11 – 1/2)