„Nakoniec sa mi podarilo presunúť sa od zarábania peňazí smerom k životu. Nebolo to samozrejme iba tým polrokom v Andách. Myslím, že k tomu prispeli tiež roky experimentovania s prácou na voľnej nohe a slobodou v práci. Avšak najviac moje deti.

Na konci októbra 2005 sa narodila naša prvá dcéra, Valéria. Vo februári 2010 pribudla ešte Valentína. S ich príchodom som prvý krát vstúpil do „detského sveta“, ktorý sa od toho dnešného dospelého tak veľmi odlišuje.  Deti sú tým, kým sú. Žijú jednoducho tu a teraz. Žijú. Naplno. Čokoľvek robia, robia preto, že v tom vidia zmysel, nie aby za to dostali odmenu alebo aby sa vyhli nejakej sankcii. Milujú bez zištnosti a akýchkoľvek podmienok a rovnakú lásku (a tiež rešpekt) vyžadujú od svojich najbližších. Nie je nič do čoho by nestrčili nos, všetko ich zaujíma. Otázku „prečo?“, vie v priemere štvorročné  dieťa položiť denne údajne až štyristo krát.

Detským svetom sme prešli všetci. Inštinktívne sme poznali jeho pravidlá a žili naplno. Som presvedčený, že sa do neho (aj keď na inej úrovni poznania) môžeme vrátiť a znovu tak zažívať život v jeho skutočných farbách. Detský svet máme všetci v sebe a intuitívne nás priťahuje. Je to svet prirodzeného prúdenia a radosti, bez pretvárok, súťaženia a manipulácie.

Možnosť pracovať kedykoľvek a predovšetkým odkiaľkoľvek ma najskôr uchvátila. Raz to bola lavička v parku, inokedy kaviareň, potom čajovňa, občas vo vlaku, niekedy doma v obývačke, inokedy pred domom o piatej ráno, zatiaľ čo všetci ostatní ešte spali. Neskutočná voľnosť …

Bolo fakt skvelé spraviť si sedemdenný víkend, pracovať napríklad v nedeľu a v pondelok naopak odpočívať. Nečakať so životom na piatok, ako to robila valná väčšina ľudí okolo mňa. Síce sme si robili, čo sme skutočne chceli, fungovali sme mimo prúd (napríklad cez víkend sme neuviazli v dopravných zápchach), ale zrazu som si všimol akúsi prazvláštnu samotu, ktorá sa mi nepozorovane vkradla do života.

Navyše mi začala chýbať partia. Kolegovia. Mal som okolo seba množstvo „spriaznených duší“, ale nespojovala nás žiadna spoločná práca. A bolo mi ešte smutnejšie. Cítil som sa osamelý, chýbali mi kolegovia, práca doma mi často zabrala všetok čas a nebavilo ma to už ani v kaviarňach, pretože som odtiaľ odchádzal prepitý kávou a pridusený nekvalitným vzduchom. Toto trvalo možno štyri roky. Až mi „cestu skrížil“ HUB (Medzinárodná sieť zdielaných pracovných priestorov the-hub.net), tu som spoznal tzv. coworking. Zaplatil som si členstvo a môj život sa zmenil. HUB mi poskytol základňu, štruktúru aj partiu podobne založených ľudí, s ktorými sa cítim dobre.

Bola a je to posadnutosť. Snažil som sa prísť na koreň tomu, prečo toľko ľudí robí, čo ich nebaví a prečo toto nezodpovedné plytvanie považujeme za normálne. Až som jedného dňa narazil na Summerhill, prvú demokratickú školu na svete. Žiaci vo veku od piatich do sedemnástich rokov si tam môžu robiť doslova, čo chcú, pokiaľ neobmedzujú druhých.

Netrvalo dlho a kamarát mi poslal odkaz na video v ktorom akýsi Brazílčan hovorí, že u nich v továrni si robotníci sami rozhodujú o tom čo, kedy, kde, ako a tiež za koľko budú robiť. Heuréka! To bolo ono! Ricardo Semler a jeho Semco. Priekopníci toho, čomu sa hovorí najčastejšie demokracia na pracovisku alebo tiež sloboda v práci. Svetu aj mne ukázali cestu, ako úspešne zorganizovať tisíce ľudí bez hierarchie a manažmentu, aby mohli robiť prácu, ktorá ich baví, štýlom, ktorý je im vlastný.“

Tomáš Hajzler & LUKO (foto) & Vlad F 
z knihy: Peníze, nebo život? (No.3/12)