Som asi istý, toto nie je kniha pre úzku skupinu ľudí. Sústredenie a vytrvalosť sú vlastnosti potrebné k dosiahnutiu akéhokoľvek sna.
Väčšinou si knižku kúpim, alebo mi ju darujú najbližší, pri tejto sa však spojili obe situácie. Knihu svetoznámeho (ja som ho dovtedy nepoznal) japonského spisovateľa Haruki Murakamiho som kúpil môjmu ocinovi počas prvej októbrovej nedele v roku 2012, keď som fandil popri trati na Košickom Maratóne Mieru. Neprešiel ani rok a daroval mi ju.
„Už som ju prečítal, nechaj si ju. Teraz nech tebe pomôže, budeš ju potrebovať viac ako ja.“ Povedal šesťdesiatpäťročný maratónec, štyridsaťročnému podnikateľovi, ktorému pred dvadsiatimi rokmi doktori zakázali behať, a tým aj oficiálne ukončili jeho hokejovú kariéru. Neviem či otec chcel vo mne zasiať nejaké semienko, alebo iba tak, ako to robil celý život, povzbudiť a podporiť vo všetkom čo robím.
Do ktorej kategórie, by som zaradil knihu O čom hovorím, keď hovorím o behaní?
Je to životopis? Beletria? Motivačná literatúra? Je o povolaní a kariére, alebo o zdraví a kondícii? Napadlo ma, nie je určená len pre malú skupinu ľudí – bežcov? Ak by ju aj náhodou pán Murakami napísal iba pre bežcov, tak ja sa v tejto chvíli stávam ambasádorom tejto knihy pre tých čitateľov, ktorí nebehajú, ale majú radi kvalitne napísané príbehy.
Veľmi sa mi páči štýl, ako autor „nechtiac“ motivuje. Nepodobá sa žiadnemu motivačnému guru, ktorý nabáda robiť jeho cvičenia, alebo disciplinovane dodržiavať ním predpísaný plán. Rozdiel? On „iba“, niekto by povedal, že monotónne, opisuje svoje životné skúsenosti a vnímavý čitateľ objaví množstvo motivujúcich obrazov.
Jeho opis má farbu Van Goghového plátna, a ten kto má fantáziu vidí v jeho príbehu viac, ako iba bezduché vyrozprávanie vlastného života. Jeho pocity, ktoré prežíval ako mladý podnikateľ, ktorý s vierou a odhodlanosťou písal poviedky po nociach, keď ostatní spali, sú nesmierne motivujúce. A to nielen pre toho, kto túži byť spisovateľom, ale aj pre ostatných, ktorí túžia zhmotniť svoje sny.
S ľahkosťou, ako by práve zabehol rekreačným tempom Boltových 200 metrov, opísal ako si splnil sen a stal sa spisovateľom, ktorý behá maratóny. Dnes je beh nielen jeho vášňou, ale aj neoddeliteľným spoločníkom a pomocníkom. K svojej práci potrebuje „iba“ kondíciu a niekoľkohodinový pokoj od ľudí. Toto všetko mu prináša beh.
„Touhu po samotě jsem v sobě měl pořád beze změny. Proto pro mě bylo z hlediska duševní hygieny tak důležité, že jsem denne zhruba hodinu běhal, a tím si zajistil chvíli ticha jen sám pro sebe. Přinejmenším tedy nemusíte při běhání s nikým mluvit a nikoho poslouchat. Díváte se na okolní svět, pozorujete sebe sama, a to úplně stačí. Jsou to vzácne a ničím nenahraditelné chvíle.“
Neviem ako túto knižku hodnotia iní „odborníci“, nesledujem to. Avšak viem, že mnohí kritici sa čudovali ako mohol slávny spisovateľ Murakami, napísať takúto jednoduchú knihu. Som rád, že ju napísal. Vždy v nej nájdem všetko čo budem potrebovať, keď budem smutný, keď mi bude chýbať inšpirácia, keď sa mi nebude dariť, alebo pochybnosti sa budú valiť z každej strany a budem si myslieť, že už nevládzem „bojovať“.
Ďakujem Vám Haruki.
O čem mluvím, když mluvím o běhání - Haruki Murakami (2007) Z japonského originálu do češtiny preložil Tomáš Jurkovič pre vydavateľstvo Odeon (2010) www.martinus.sk
