„Niekto poznamenal, že zarábať na život je ako šetriť si sex na starobu.
Ja sám, rovnako ako osem z desiatich ľudí v produktívnom veku, som do svojich tridsiatich rokov pracoval predovšetkým preto, aby som to ďaleko dotiahol. Neživil som sa tým, čo mám naozaj rád. Až sa jedného dňa ozvalo moje telo a povedalo dosť.
Od tej doby sa snažím prísť na koreň veci, prečo si toľko ľudí „šetrí sex na starobu“. Alebo, ako sa živiť tým, čo človek robí naozaj rád. Myslím si, že premrhaný talent je jedným z najväčších hriechov. Navyše svet sa dnes tak zmenil, že je nielen možné, ale dokonca aj nutné postaviť svoj pracovný život na vlastných prednostiach.
Budha hovoril, že našou úlohou je nájsť svoju úlohu a tej sa potom oddať celým svojím životom.
Keď zomrela moja babička Slávinka , pán farár začal svoju smútočnú reč týmito dvoma vetami: „Slávinka Duchková prežila takpovediac obyčajný život. Dožila sa 30 534 dní.“
Dnes si nepamätám, ktorá z nich ma ohromila viac. Začal som totiž bleskovo počítať. Vyšlo mi, že tým z nás, ktorým už bolo tridsať a ešte nebolo štyridsať, zostáva do konca života pri najlepšom zhruba trinástisíc dní.
Pustil som sa do úvah či je to veľa alebo málo. Myslím si, že veľa, pokiaľ človek žije naplno, robí to, v čom je najlepší a čo je zároveň užitočné pre druhých. Pokiaľ je však nútený robiť niečo, čo musí, v čom nie je zrovna najlepší, potom by som povedal, že je to sakra málo. Každopádne však mnohé príklady ukazujú, že človek má viac než dosť času na to, aby našiel a naplnil svoju úlohu a posunul tak náš svet zas o kúsok ďalej.
Ubehlo ďalších niekoľko dní, alebo skôr týždňov a ja som si začal uvedomovať ďalšiu vec. Babičkin byt sa začal rýchlo vyprázdňovať a už sa nepodobal tomu miestu, ktoré som poznal. Zrazu to bola pustá, neprívetivá, vymrznutá diera plná nahromadených babičkiných vecí, prachu a pavučín. „Tak toto je to, čo po nás zostane?“
Ako by mi až teraz došlo, aké sú všetky veci pominuteľné, za ktorými sa dnes väčšina z nás ženie ako bez rozumu. Myslím si, že tam som si uvedomil, čo znamená príslovie „Na svet prichádzame s holými rukami a s holými rukami z neho tiež odchádzame.“ Spomenul som si pritom na slová Nica Vujičiča: „Pokiaľ hľadáte šťastie v pominuteľných veciach, aj vaše šťastie bude pominuteľné.“ Babička mi neuveriteľne chýba a mám pocit, že konečne chápem, o čo v živote ide. A tiež, o čo vlastne vôbec nejde.
Začalo mi konečne svitať, že život je to, čo sa deje práve a iba tu a teraz. Že život je určený k tomu, aby sme ho žili. Nie k tomu, aby sme naň spomínali, čakali alebo o ňom iba snívali.“
Tomáš Hajzler & LUKO (foto) & Vlad F
z knihy: Peníze, nebo život? (No.1/12)
