Počas celej cesty som čakal, že narazíme na niečo prekvapujúce, niečo, čo nám doslova vyrazí dych. Na niečo, po čom v kútiku duše túži každý fotograf. Dúfal som, že predo mnou ožijú legendy o kanibaloch a nadprirodzených javoch a ja nimi prekvapím svet. Nič z toho sa však neudialo. A predsa sme našli niečo, na čo už fotoaparát a kamera nestačí. Niečo, čo sa dá len prežiť.
Vždy som si myslel, že najdôležitejšie v živote je mať cieľ. Dnes už viem, že cieľ je druhoradý. Dôležitejšia je cesta.
Na ceste najlepšie spoznáme sami seba, aj to, akí sú naši súputníci. A je jedno, či ide o prvé krôčiky batoľaťa, či sa vyberieme zdolať najhlbší prales alebo kráčame na najvyššiu horu sveta.
Týmito slovami končil Paľko Barabáš svoj parádny film Tajomné Mamberamo a ja som týmito slovami tak unesený, že ich píšem tu, vo svojom zamyslení.
Každý z nás, či chce alebo nie, je cestovateľ a dobrodruh. Všetci sme od svojho narodenia na ceste svojim vlastným životom. Aby sme naozaj zistili čo sme zač a spoznali sa, mali by sme sa pozerať na seba bez skresľujúcej optiky vlastných egocentrických okuliarov, zahmlenými romantickými ilúziami o sebe. Iba vtedy uvidíme skutočnú realitu. Lebo málokto má šťastie na priateľov, ktorí sa neboja povedať nám pravdu o nás, aj keď má chuť nezrelých čučoriedok a možno občas aj zabolí.
Mnohí z nás, sme už niekoľko desaťročí na ceste a veľmi dobre sami seba poznáme. Tak si prosím neklamme. Ak sa nám niečo nepáči a chceme niečo zmeniť, tak to jednoducho urobme. Nevyhovárajme sa! Bez strachu sa vrhnime do zmien a nečakajme na ten správny okamih, on nemusí nikdy prísť. A samozrejme, nezabudnime zahodiť do ohňa „Hory osudu“, tie naše zahmlené okuliare.
Myslím si, že keď dokážeme úprimne seba uvidieť, potom spoznáme aj svojich „súputníkov“ a naozaj nemusíme byť s nimi mesiac na „tripe“ v Himalájach, aby sme uvideli ich skutočné ja.
Tento mesiac som absolvoval neuveriteľné množstvo rozhovorov a stretnutí, ktoré mi ukazovali, aká zvláštna je moja cesta. Asi preto som sa posledné týždne tak často zamýšľal nad „spolucestovateľmi“, ktorí sa so mnou trmácajú po tomto tolerancieplnom tankodróme.
Som vďačný za to, že mám pri sebe aj takých ľudí, na ktorých keď si spomeniem, začnem sa priblblo usmievať, zahreje ma pri srdci, dodajú mi energiu pokračovať, pocítim radosť z toho, že sú nablízku a uvedomím si fakt, že napriek nerovnému terénu, sú naše cesty poprepletané prostredníctvom lásky, viery, tolerancie a spolu si vytvárame vlastnú budúcnosť.
Je mi cťou slúžiť takýmto súputníkom a priateľom.
Majte sa krásne,
Vlad F
